aj ja pridám jednu story aj keď možno nie až tak veselú...
Hladať hodinky po prehýrenej noci je klasika, keď som mal vostoky tak som sa raz zobudil zo zlomenym sklom
ale k veci: asi pred necelým rokom som bol na ťahu v BA, Stretol som kamaráta s mládí a tak sme sa rozbili. Lepšie povedané bol to masaker ktorý trval dva dni až som sa v sobotu dotackal na vlakovú stanicu okolo polnoci. Matne si spomínam ako som si kúpil lístok a nastúpil som do vlaku. Všetko bolo v pohode, dokým sa vlak nepohol smerom do viedne. V alkoholom opojení ma prepadla mega panika. Chcel som vystúpiť. No dvere v mojom vagóne boli zavreté. Aj tie v ďalšom. Až v treťom boli otvorené. Nerozmýšľal som a proste som to jumpol
Bol to v debilný nápad, keďže kým som sa dostal k východu vlak nabral slušnú rýchlosť.
Kotrmelce si pamatám len hmlisto. Ležal som, pred očami tma a počul som robotníka ako volá záchranku. Na jeho aj svoje prekvapenie som vstal, podakoval sa pomoc a pomaly som sa tackal spet na stanicu v BA.
Matne si pamatam ako som docestoval dom. Keď som sa zobudil u priaťeľky začal som kontrolovať škody:
Hrča na temene (ako past), koleno nepouzitelne, sramy po tele ako po bitke s Bruceom Lee. Telefonát so banky aby mi zablokovali stratenú kreditku. Košela dotrhaná ako Bagdat po nálete.
S malou dušičkou som zobral do rúk hodinky. 42mm sklo na mojich stajnoch nemohlo predsa vydrzat... A čuduj sa svete vydržalo. Akurát pribudlo par šrámov na tele hodiniek.
Telo sa zahojilo, a hodinky tikajú aj naďalej. A práve vďaka zážitkom, ktoré som s nimi zažil ich mám rád. Sú to pre mňa tie najdobrodružnejšie hodinky na svete. A keď sa nič nedeje? spomeniem si na pilotovz WW2 a čo všetko museli pri pohľade na Buhr zažívať oni...
PS: Mojej rodine to radsej neukazujte, je možné že by ma už nikam nepustili