Posts by Tommy_PP

    Ďakujem všetkým, ktorí za mňa hlasovali a aj ostatným, ktorí si moje články prečítali samozrejme. Verím, že sme o niečo múdrejší po prečítaní všetkých článkov v sekcii Trochu teórie na začiatok neuškodí :) . Prispievať budem aj naďalej. Ďakujem fóru za poskytnutú možnosť.

    Ešte odpoviem na tú poslednú otázku: Tých dierok je tam celkom 4, a je to z dôvodu toho, že ciferník nie je určený pre model SKX007, ale je použitý z modelu Seiko Monster, kde tie dierky slúžili k uchyteniu vnútorného ringu - krúžok s dielikmi - viď obrázok. A na týchto modifikovaných Seiko PM nový kovový ring/krúžok nezasahuje do takej hĺbky ciferníka ako je to u spomínaného modelu Seiko Monster.

    Pravdupovediac Seika sú pre mňa univerzálnejšie a možno ich mám o niečo radšej ako Hamiltony aj kvôli tomu, že to boli moje prvé lepšie a hlavne automatické hodinky, takže o niečo vyššie v mojom srdci sú seika :) A čo sa týka Hamilton, máš pravdu ten kovový náramok je bomba a tiež motýlová spona.

    Aby som v ničom nezaostával podelím sa o svoje kúsky aj ja.
    1. Seiko Planet Monster - jedná sa o modifikáciu modelu Seiko SKX007K, modifikovaný model má nový ciferník použitý z modelu Seiko Monster, ďalej sú to nové ručičky, vnútorný ring, luneta a na moju žiadosť bolo aplikované aj zafírové sklíčko s namodralým vnútorným antireflexom. Hodinky sú kupované od Harolda z Yobokies, ktorého práce určite niektorí z vás poznajú.
    2. Hamilton Jazzmaster Auto Chrono - ako ich ja nazývam "Chrono oblekovy" som si zaobstaral, aby som k obleku v škole nebral spomínané potápky od Seika. Ide o model s chronografom, vo nútri bije Eta 7750 Valjoux, vybavené sú zafírom, hmotnosť na kovovom remienku cca 200 g.

    Ahojte, ja som toto fórum objavil pri hľadaní potápiek od Steinhart-u (nakoniec som skončil u Seiko mod. Planet monster:D), hneď som sa registroval, myslím, že niekde medzi prvými (ak nie prvý:D), ale vtedy tu ešte nebolo moc príspevkov, často svietlili nuly, ale teraz sa to celkom rozbieha ako pozerám, držím palce s jeho rozvojom a rád by som sa zúčastnil prinajmenšom formou príspevkov na jeho zveľaďovaní.
    Pre informáciu som hrdým vlastníkom už spomenutých Seiko PM a taktiež Hamilton Jazzmaster Auto Chrono v bielom prevedení. Nasledujúca méta: Pilotky (možno Laco Aachen? ;) )

    Rolex: Potápanie ako také sa stalo populárnym zhruba pred 25 rokmi, avšak potápačské hodinky už existujú viac ako 70 rokov. Počiatky vodotesnosti hodiniek môžeme datovať okolo roku 1927, kedy sa mladá športovkyňa Mercedes Gleitz pokúsila preplávať kanál La Manche z francúzskeho mesta Calais do anglického Doveru a pritom mala na ruke hodinky značky Rolex. Konštrukcia týchto hodiniek bola patentovaná a okrem iného sa vyznačovala dýnkom so závitom, takže bolo ho možne priamo zašrubovať. Spojenie puzdra/tela hodiniek a dýnka teda bolo pevné uzavreté ako ustrica (odtiaľ aj ten angl. názov Oyster). Tento pokus o prekonanie La Manche sa spolu s hodinkami Rolex dostal na titulku novín Daily Mail (Obr. 1) 24. septembra s nápisom „Rolex Oyster“, čo si však vlastník firmy Hans Wilsdorf aj zaplatil v sume 40 000 frankov. Hodinky, ale predovšetkým značka Rolex sa tak stala slávnou doslova z dňa na deň a jej sláva trvá dodnes. Je potrebné povedať, že Rolex predviedol skutočné potápačské hodinky až neskôr. Puzdro Oyster bolo s postupom času a technológie vylepšené a stalo sa základom pre prvé hodinky z radu Submariner, ktoré sa v predaji objavili v roku 1953 s udávanou vodotesnosťou do 100 metrov. O rok na to ten istý výrobca prišiel s vylepšením vodotesnosti na 200m. Na vývoji sa podieľali švajčiarski výskumníci Auguste a Jacques Piccard, ktorí sa vydávali na svoje dobrodružné expedície s hodinkami Rolex a vývojárom poskytli cenné informácie ako vylepšiť ich modely. Práve Jacques Piccard v roku 1960 uskutočnil potápanie do Mariánskej priekopy, kde si so sebou vzal hodinky Oyster. Nemal ich však pripevnené na zápästí, ale na vonkajšom plášti svojho plavidla s názvom Batyskaf Trieste. Tieto mohutné hodinky vydržali tlak v hĺbke 10 916 metrov pod vodnou hladinou (tlak odpovedajúci 1 tone na centimeter štvorcový).
    Obr. 1 Obr. 2 - Rolex Submariner 1953

    Panerai: Je potrebné spomenúť, že hodinky Rolex neboli v tých časoch jedinými, ktoré sa ocitli pod vodou. V roku 1936 talianský podnik s názvom Guifo Panerai & Figlio, z ktorého neskôr vzišla firma Officine Panerai, vytvoril prvý prototyp potápačských hodiniek. Zadávateľom tejto objednávky bolo talianské námorníctvo, ktoré predtým testovalo iných švajčiarských výrobcov no ich výsledky boli pre nich neuspokojivé. Spomínaná firma už predtým vyrábala pre námorníctvo hĺbkomery, kompasy, atď. Panerai zabudoval do plášťa hĺbkomeru kaliber Rolex a ešte toho istého roku ich predstavil armáde, ktorá ihneď objednala 10 exemplárov. Zhotovením tejto objednávky v roku 1938 sa Panerai stal oficiálnym dodávateľom hodiniek pre talianskú armádu. Zvláštnosťou tohto modelu bol ciferník, ktorý bol veľmi dobre čitateľný, dokonca aj v absolútnej tme. Pozostával t 2 častí: vrchný diel tvorila čierna doštička, do ktorej boli vyrazené veľké číslice a indexy, spodný diel bol celý potiahnutý luminiscenčnou vrstvou. Vyžarovanie mala na svedomí špeciálna zmes, ktorá obsahovala mimo iného sulfát zinku a bromid radia. Bromid radia dal dokonca aj hodinkám meno – Radiomir, ale ich nositeľ bol vystavený silnému rádioaktívnemu žiareniu. V roku 1943 vyvynuli talianskí výrobcovia hodiniek chronograf, ktorý bol určený námorným dôstojníkom. Hodinky nosili názov Mare Nostrum, avšak tento projekt ostal kvôli 2. svetovej vojne len v štádiu prototypu.
    Začiatkom 50. rokov dodal Panerai talianskej armáde model s názvom Luminor, ktorý neskôr nahradil model Radiomir. Tvar a vzhľad ostali nezmenené, nóvum predstavovala menej nebezpečná trítiová farba. Vďaka špeciálnemu utesneniu korunky sa výrazne zlepšila aj vodotesnosť. Pre model Panerai Luminor je typická dodnes. Jedná sa o aretačný systému zatlačujúci korunku proti puzdru takou silou, že do plášťa nemôže vniknúť ani to najmenšie množstvo vody. Pre nastavovanie hodiniek je však potrebné túto ochranu uvolniť.

    Obr. 3 - Jedny z prvých modelov firmy Panerai

    Blancpain: Požiadavky armády ovplyvňovali vývoj potápačských hodiniek aj naďalej. Kapitán Róbert Maloubier bol poverený v 50. rokoch francúzskym ministrom obrany, aby zostavil jednotku bojových potápačov, Nageurs de Combat. K tomuto bolo potrebné zaobstarať nielen správnych ľudí, ale aj správne vybavenie. Napríklad robustné hodinky, ktoré bez problémov zvládnu hĺbku 100 metrov. S projektom uspel až vo Švajčiarsku v oblasti Jura v manufaktúre Blancpain, ktorá vyvinula chronometer, ktorý bol podľa požadovanej hĺbky ponoru nazvaný Fifty Fathoms (50 sahov = cca 91,5 m ). Maloubier požadoval okrem vodotesnosti aj dobru čitateľnosť, potápačskú lunetu s časmi ponoru a dekompresie, ktorá by umožnila stanovenie týchto časov s presnosťou 5 minút. Mal to byť zároveň bezpečnostný prvok, pomocou ktorého si potápači mohli rozvinúť zásoby v kyslíkových fľašiach. Požiadavka znela, aby bolo možné lunetou pohybovať len v jednom smere, proti chodu ručičiek. Nesprávnym pootočením lunety by mohla nastať situácia, že potápač by sa mylne domnieval, že sú jeho zásoby kyslíku ešte postačujúce na ďalšie úkony pod vodou. Požiadavku dobrej čitateľnosti Blancpain realizoval veľkými indexmi a ručičkami, ktoré boli potiahnuté trítiom. Výsledkom boli spoľahlivé, kvalitné a presné hodinky Blancpain Fifty Fathoms. Tento model a jeho pozitíva sa svetom rýchlo šírili čoho výsledkom boli objednávky z USA pre jednotky Navy Seals alebo pre novozaloženú jednotku nemeckého Bundeswehru.

    Obr. 4 - Blancpain Fifty Fathoms

    IWC: Model od Blancpainu používali napríklad Nemci do roku 1984. Potom ho nahradil Ocean, ktorý vyvinula firma IWC. Výrobca hodiniek zo Schaffhausena (IWC) vyhral výberové konanie n na jar roku 1980 obdržal 30 stranovú brožúru s podmienkami. Tie sa týkali najmä presnosti, pevnosti, reakcie na zmenu teploty, atď. Posledná požiadavka však predstavovala skutočnú výzvu. Jurgen King, niekdajší technický riaditeľ IWC to slovami zhrnul: „ Mali sme síce skúsenosti s výrobou hodiniek pre armádu, ale antimagnetické hodinky sme nevyrábali ani my ani iná žiadna firma.“ Dôvodom tejto požiadavky bola skutočnosť, že roznetky niektorých mín nereagujú len na tlak alebo zvuk, ale aj na slabšie magnetické pole. Bol to tvrdý oriešok, ktorý sa však IWC spolu s univerzitou v Lausanne podarilo, no ako opäť poznamenal King: „ Mali sme dosť odpadu“. Model Ocean vydržal tlak 200 barov (cca 2 000 metrov).

    Doxa: V období tzv. útlmu medzi modelom od Blancpain Fifty Fathoms a IWC Oceanus, ktorý bol ešte vo vývoji sa mnohí potápači utiekali k modelu potápačských hodiniek od firmy Doxa Sub 300. Charakteristickým znakom týchto hodiniek bol ich oranžový ciferník. Duchovný otcom modelu Sub 300 bol Urs Eschle, niekdajší šéf oddelenia výskumu. Sám sa ponoril do hĺbky jazera Neuchatel so 4 tabuľkami rôznej farby a na základe najlepšej odčitateľnosti sa rozhodol pre farbu oranžovú. Prínosom spomínaného modelu bola aj luneta vybavená nielen rozdelením na minúty, ale aj dekompresnou tabuľkou, čo je pre potápačov jeden z najdôležitejších údajov.

    Obr. 5 - Doxa a jej charakteristická farba ciferníku

    Vulcain: Dekompresia a jej dôležitosť inšpirovali aj vedeckého pracovníka Hannesa Kellera, ktorý spolu s firmou Vulcian vyvinuli model potápačských hodiniek s názvom Cricket Nautical, ktorý bol vybavený alarmom s integrovaným počítadlom dekompresie. Akustický alarm fungoval aj pod vodou, mal signalizovať vopred nastavenú dobu vynárania. Túto funkciu si na vlastnej koži vyskúšal aj Keller, keď sa v roku 1961 potopil do hĺbky 222 metrov a po vynorení nešetril chválou. Hodinky obstáli na výbornú, alarm bolo počuť aj napriek celkom uzavretému obleku jasne a zreteľne.

    Obr. 6 - Vulcain Cricket Nautical, 60. roky

    Ostatné významné historické medzníky:
    1957: Objavuje sa model Omega Semaster (vodotesnosť do 200 metrov).
    1958: Na trh prichádza Breitling Superocean (tiež vodotesnosť do 200 metrov).
    1965: Jaeger – LeCoultre prichádza s modelom Polaris, ktorý je vybavený alarmom a vo
    vnútri uloženou potápačskou lunetou.
    1965: Seiko vyrába prvé japonské potápačské hodinky (vodotesnosť do 150 metrov).
    1970: Nový model Omega Seamaster 600 doprevádza trojicu potápačov Comexu po dobu 8
    dní pri potápaní do 250 metrov pri pobreží Korziky.
    1970: Test prototypov Doxa a Rolex s héliovým ventilom v akcii pri Červenom mori.
    1985: Citizen Aqualand sú prvé analógové hodinky určené na potápanie s digitálnym
    elektronickým hĺbkomerom.
    1986: Tag Heuer prichádza s modelom Super Professional vhodným pre ponory do 1 000
    metrov.
    1989: Rolex Submariner je vybavený jednou potápačskou lunetou, otočnou len proti smeru
    chodu ručičiek.
    1995: Breitling Colt Superocean pre ponory do 1 500 metrov.
    1999: IWC predstavuje model Deep One, prvé potápačské hodinky s mechanickým
    hĺbkomerom a vlečnou ručičkou. Ukazujú hĺbku do 45 metrov a sú vodotesné do 150
    metrov.
    2002: Breitling predstavuje model Avenger Seawolf pre ponory do neuveriteľných 3 000
    metrov.
    2004: IWC a model Aquatimer Split Minute Chronograph – prvé hodinky s minútovou
    vlečnou ručičkou, ktoré je možné ovládať pod vodou.
    2006: Eterna KonTiki Diver, hodinky so špeciálnou konštrukciou, nastavujú sa až po
    odklopení.

    Na úvod je potrebné spomenúť, že presnú definíciu leteckých hodiniek vám dnes nikto nepovie. O tejto problematike diskutujú nielen samotní výrobcovia hodiniek, ale rozhovory prebiehajú aj medzi pilotmi. Väčšina z nich sa však zhoduje na základných parametroch, ktoré letecké hodinky (pilotky) charakterizujú: vysoká precíznosť spracovania, odolnosť v ťažkých podmienkach a samozrejmosťou je dobrá čitateľnosť.

    Trochu histórie neuškodí: Značku Cartier nemusím nikomu pripomínať, každému z nás sa pri vyslovení tohto označenia vynorí v mysli spojenie so šperkami. Práve prvý chronometer, ktorý si zaslúži pomenovanie letecké hodinky pochádza zo spomenutého módneho domu. Priekopník letectva Alberto Santos – Dumont sa kedysi pri večeri v Paríži zmienil o veľkom probléme s vreckovými hodinkami. Pri lete v balóne mal plné ruky práce a tak nemal čas ani možnosť kontrolovať svoje hodinky. Ich vybratie z vrecka, otvorenie, odčítanie času, zatvorenie a vrátenie späť by mohlo znamenať pre let balónom katastrofu. Louis – Joseph Cartier pri večeri Albertovým problémom naslúchal a následne spolu s hodinárskym majstrom Edmondom Jaegerom vyninuli prvé náramkové hodinky.

    Čitateľnosť leteckých hodiniek: Použitím prvých náramkových hodiniek s koženým páskom došlo k zlepšeniu tým, že sú stále viditeľné. Piloti 1. a 2. Svetovej vojny si nechávali vymeniť klasické kožené pásky za ich dlhšie verzie. Pomocou nich si potom hodinky upevňovali na bundy a kombinézy, či dokonca na stehno. Ďalšou dôležitou vlastnosťou je možnosť rýchleho odčítania času. Táto vlastnosť je o to dôležitejšia v radoch armády. Preto majú aj dnešné chronometre, označované ako letecké hodinky väčšinou čierne ciferníky s bielymi indexmi a ručičkami, ktoré sú pre lepšiu čitateľnosť v noci potiahnuté luminiscenčnou vrstvou a pozícia 12 má navyše špeciálne označenie (trojuholník s dvoma bodkami u horného vrcholu – Obr. 1). Taký bol vzhľad aj prvých špeciálnych hodiniek pre pilotov od švajčiarskej manufaktúry IWC, ktoré boli navyše vybavené otočnou sklenenou lunetou s indexmi a v noci viditeľnou ručičkou.

    Obr. 1

    Za vzor leteckých hodiniek v ich prvopočiatkoch môžeme považovať hodinky nemeckých pilotov Luftwaffe. Ide o tzv. pozorovacie hodinky alebo inak označované B-Uhren. V 40. rokoch minulého storočia ich vyrábala firma Wempe, Lange & Söhne, IWC, ale aj Stowa a Laco z Pforzheimu. Poslední traja menovaní výrobcovia dnes ponúkajú vo svojich kolekciách moderné interpretácie niekdajších profesionálnych hodiniek, ktoré sú vzhľadom k ich funkčnosti, ale aj k histórii obľubou dnešných zákazníkov.

    Plášte z mäkkého železa tienia pred magnetickým poľom: Prísne vzaté patrí ochrana pred magnetickým poľom k dôležitým súčastiam hodiniek už od 2. svetovej vojny. Pozemné radary vyvíjajú magnetické pole takej sily, že môžu významným spôsobom ovplyvňovať chod hodiniek. Je pravdou, že v dnešnej dobe sa už v hnacom mechanizme a jeho častiach používajú legované materiály, avšak magnetické pole v kokpite lietadla môže aj dnes negatívne ovplyvniť funkčnosť hodiniek. Výrobcovia leteckých hodiniek ako napríklad Sinn (Sinn 756, Obr. 2) a IWC (IWC Mark XV, Obr. 3), ktorí nasledujú čistotu línií, svoje hodinky stále vybavujú vnútorným plášťom, ktorého úlohou je tienenie pred magnetickým poľom. Pre pilotov a ďalších nositeľov hodiniek, ktorým ide o sekundy je už v súčasnej dobe neodmysliteľná funkcia sekundového nastavenia. Máme na mysli mechanizmus, ktorý hodinky zastaví po vytiahnutím korunky a opätovným stlačením ich zasa spustí. Tak je možne hodinky vzájomne alebo podľa určitého signálu synchronizovať, čo je významným prvkom najmä v prípade vojenských operácií.

    Obr. 2

    Obr. 3

    Iné vlastnosti leteckých hodiniek: V kokpite starších strojov je všeobecne sucho, ale pred letom a po ňom sa pilotove hodinky dostávajú do kontaktu s vodou, preto k ich neodmysliteľným vlastnostiam patrí aj vodotesnosť. Pri bežnom nosení zohráva dôležitú úlohu aj kvalita skla. Hodinky Omega Speedmaster Professional, nazývané podľa ich užívania pri misiách Apollo tiež Moon Watch (Obr. 4), boli a stále sú vybavené plastovým sklíčkom. To je schopné vďaka svojej elasticite vyrovnávať rozdiely tlaku, pri ktorých ani nepraská, ani nevyskakuje. Naviac je v istej miere odolné proti poškriabaniu. Prim u leteckých hodiniek dnes predstavuje zafírové sklíčko, ktoré je potiahnuté navyše antireflexnou vrstvou, čoho výsledkom je dobrá čitateľnosť. Tí z vás, ktorí lietajú určite ocenia funkciu navyše, ktorou je GMT funkcia – zobrazenie aspoň dvoch rôznych časových zón.


    Obr. 4

    Navigácia a hodinky: Významnou funkciou hodiniek bola v dobách prvých leteckých pokusov navigácia, a to špeciálne pri dlhých preletoch. Tu sa museli piloti rovnako ako námorníci riadiť rovnakými prostriedkami. K nim patrili hodinky s presným chodom. Na ruke ich mal aj Charles A. Lindbergh pri svojom prvom prelete cez Atlantický oceán. Jeho skúsenosti obohatili svet hodiniek o ďalšiu funkciu: umožňovali odčítanie geografickej polohy v uhlových stupňoch a oblúkových minútach. Vďaka Lindberghovým kontaktom s prezidentom medzinárodného zväzu leteckého Johnem Heinmulerrom, ktorý bol povolaním riaditeľom firmy Longines – Wittnauer Watch Co. v USA, prišli na svet legendárne hodinky s uhlom (Obr. 5). Tento chronometer bol predstavený v roku 1931 zásluhou Lindberghových návrhov a skíc. Špeciálne vybavenie, čím bolo vnútorné políčko na ciferníku, ktoré sa nastavovalo korunkou, umožňovalo rýchle porovnanie sekúnd s časovým ukazovateľom. Otočná luneta bola vybavená gravírovaným rozdelením na 15 oblúkových stupňov (s delením na 15, 30, 45 oblúkových minút), pretože Zem sa za hodinu otočí o 15 stupňov (360 stupňov za 24 hodín = 15 stupňov za hodinu). Hlavný ciferník mal okrem 12 – hodinovej škály ešte delenie na 180 stupňov (odpovedajúce zemskej rotácii za pol dňa). Vnútorný otočný ciferník bol rovnako vybavený delením na 60 úsekov aj 15-stupňovými. Také veľké množstvo škál a dát si vyžadovalo poriadne veľký ciferník, aby ich množstvo negatívne neovplyvňovalo prehľadnosť hodiniek. Priemer hodiniek sa dostal na 47,5 mm. Pri presnom nastavení časového údaju a so zreteľom na údaje v Nautickom almanachu tiež aj na stupne zemepisnej šírky bolo skutočne možné určiť pomocou hodiniek zemepisnú dĺžku určitého miesta. Dnes nám stačí zapnúť prístroj GPS :) .


    Obr. 5

    Piloti a chronograf: K najobľúbenejším funkciám dnes patrí chronograf pre meranie krátkych časových úsekov (bližšie viď vlákno Chronograf od člena cretino). Výnimku medzi modernými leteckými chronografmi je Indicator od Porsche Design (Obr. 6). Je to chronograf, ktorý merané minúty a hodiny zobrazuje na digitálnom ukazovateli – čisto mechanicky. Priaznivci leteckých hodiniek majú radi chronografy s vlečnou ručičkou a s dvoma sekundovými ručičkami. Jedná slúži k určovaniu medzičasu alebo referenčného času a druhá beží ďalej. To je tiež dôvod ich označenia Split Seconds. Keď už nie je potrebné ukazovať referenčný čas, stačí stisk tlačidla a druhá ručička doskočí na pozíciu prvej. Pretože jedna ručička dostihne druhu, označujú sa takéto hodinky rovnako ako rattrapante (z fr. rattraper = dostihnúť). Niektorí piloti a hodinková verejnosť oceňujú funkciu Fly-Back. Toto „spätné nastavenie za chodu“ umožňuje nulovanie chronografu a jeho opätovné spustenie bez nutnosti použiť najskôr tlačidlo Stop. Tak je možné jediným stlačením začať s ďalším meraním. Najvýznamnejším z pomedzi chronografov, ktoré disponujú funkciou rattrapante a Fly-Back je Blancpain Léman Fly-Back Splitseconds (Obr. 7)
    Obr. 6Obr. 7

    Motto pilota Lufthansy na záver: „ Čím viac je náš svet digitalizovaný a pretechnizovaný, tým rastie túžba po niečom konkrétnom a pôvodnom, čo stelesňujú práve mechanické hodinky. Predstavujú príjemný kontrast k nášmu plno elektrizovanému pracovnému prostrediu. V tom je pre mňa ich kúzlo.“